ŽIAĽBOHU, A NIEKEDY JE TO AJ CHVALABOHU, ŽE ŽIAĽBOHU

No, a je to tu. Píšem blog. Nie, nadpis s tým nesúvisí. O tom potom.

Kým sa ja do niečoho pustím, musí to byť 382x premyslené. Nech je to bezchybné, dokonalé. (o dokonalosti v mojom živote sa chystám písať – bude tu link) Prelamujem nefunkčné zvyky. Napríklad aj v začatí písania tohto blogu. Ako?

Takto: Keď si nevieš pomôcť sám, pomôž si sám.

Vysvetlím.

Už dlhšie som chcela písať. Texty, nápady a myšlienky na mňa najprv decentne mávali z diaľky v domnení, že si ich všimnem, neskôr šli bližšie, uhmmmkali, nápadne si odkašliavali, spievali mi otravné pesničky, správali sa slušne, krásne, trápne aj odporne, no keď už som po ich usilovnom odháňaní cítila, ako mi kypia cez všetky otvory v hlave a texty som nie len počula, cítila, ale už aj videla s obrázkami v publikovanej podobe, rozhodla som sa pomôcť si. Napísala som status na fb:

Každý lajk a koment mi hovorili: „Tak teraz už naozaj musíš. A tak si to aj chcela.“ Aha! Lajky, srdiečka, smajlíky v úžase a – hoci to tam nevidno – jeden bol aj ten uľútostený. Neviem, čo tým autor myslel, ale potešil ma tiež. (áno, Peter, všimla som si ťa!) Vedela som teda, že odtiaľ nebude východiska. Pre mňa. Že si dávam ultimátum a len tak sa z toho nevyvlečiem, lebo viem, že si to ľudia všimnú, a keď nesplním svoj sľub, dajú mi to vyžrať (alebo skôr ja sebe – bude mi trápne, že si neplním sľuby… a to by som si, podľa mňa, mala – tak to chcem) Rozdelila som sa prirodzene na dve časti: JA-odvážnynadšenec a JA-strachoprdalenivec. Ten druhý JA sa rád máča v prokrastinácii, podceňovaní a strachoch, zatiaľ čo ten druhý miluje dobrodružstvá a berie zodpovednosť za akékoľvek výsledky. Miluje posun. Na kávičky chodievam s oboma. Niekdy ma ten druhý ukecá, niekedy si viem aj vedome vybrať, s ktorým strávim čas. Takže takto som si pomohla sama.

No a dostávame sa k nadpisu. Žiaľbohu, a niekedy je to aj chvalabohu, že žiaľbohu, mám v hlave veľa. Mať niečo v hlave sa zíde, no v tomto prípade to znamená, že mám v hlave veeeeeeeeeeeeeeeľa, veľa a fakt mega brutal veľa myšlienok, nápadov, textov, príbehov, ideí, básní. Na jednej strane je to super – mám o čom písať, na druhej strane – tie myšlienky sú takí malí zmrdíkovia. Ryjú sa tam, kam nemajú. Pri vytváraní stránky som sa vzdala porozumenia toho, ako to všetko ponastavovať a rozhodla som sa radšej napísať článok. Už som krásne išla v téme, keď som zrazu zistila, že mi ju hekli moje ďalšie odložené témy, ktoré som chcela dať na svetlo sveta inak, inde, inokedy. Tí, ktorí ma poznajú, vedia, že sa občas (niekedy aj často) v rozprávaní strácam. Aj tento článok môže byť pre niekoho challenge prečítať a nestratiť sa v tom :D, no snažím sa. Odohnala som už niekoľko tém, ktoré sa mi sem snažili vkradnúť … Aj ísť z bodu A do bodu B ako-takou priamou čiarou sa treba naučiť. Hlavne ženám a umelcom, myslím si. Tak sa ma tie moje témy a myšlienky snažili knockoutovať a zamotať. Rozhodla som sa proti nim nebojovať. Čím skôr im dám priestor, ukážem ich svetu, pomojkám ich, nech vidia, že aj im sa chcem venovať a dám ich na samostatné piedestály. Ony to milujú. Tam už budú ticho. Takže, ideme na to.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

CommentLuv badge